|
|
|
|
||
John-Willy Rudolph, výkonný riaditeľ spoločnosti Kopinor v Nórsku a člen Európskej pracovnej skupiny pre rozvoj Medzinárodnej federácie organizácií rozmnožovacích práv(IEDWG)
Medzinárodná konferencia: Autorské právo v EÚ a informačná spoločnosť, Bratislava, 27. septembra 2004
Translation: Eva Vozárová, 2004 [1]
Expert consultation: Jana Vozárová
Je pre mňa veľkým potešením môcť vystúpiť na tejto konferencii a stretnúť sa s tvorcami, vydavateľmi a inými osobami, zainteresovanými na správe a ochrane autorských práv. Som výkonným riaditeľom spoločnosti Kopinor, nórskej organizácie rozmnožovacích práv, spoločnosti nositeľov práv, ktorá kolektívne spravuje práva.
V roku 1980 dostal Kopinor od autorov a vydavateľov za úlohu konať vo veci neautorizovaného fotokopírovania kníh, časopisov, novín, notových záznamov atď. v Nórsku. Problém sme vyriešili tým, že sme používateľom ponúkli licencie. Licencie by používateľom umožnili legálne rozmnožovanie pri zaplatení odmeny [2].
V roku 2003 vybral Kopinor 23 miliónov eur za približne 500 miliónov kopírovaných strán. Pri počte obyvateľov, ktorých je v Nórsku 4,5 milióna, sa výbery rovnajú 5,10 eurám na hlavu. Počet našich zamestnancov je 23. Vybrané odmeny sú rozdeľované nositeľom práv v Nórsku aj v zahraničí, čím sa zabezpečuje tvorcom a vydavateľom zaslúžená odmena za použitie ich diel a publikácií.
Kopinor je jedným zo zakladajúcich členov Medzinárodnej federácie organizácií rozmnožovacích práv (IFRRO [3]), ktorá organizuje spoločnosti kolektívnej správy zaoberajúce sa fotokopírovaním diel, taktiež známym pod pojmom reprografia. Tieto spoločnosti sa nazývajú organizáciami rozmnožovacích práv alebo ORP. ORP stoja zoči-voči obrovským výzvam.
Medzinárodná organizácia duševného vlastníctva [4] odhadla s ohľadom na rôzne súvislosti rozsah fotokopírovania chránených diel na svete. Na základe štatistických prieskumov, vypracovaných ORP, vznikol pred desiatimi rokmi odhad, že sa ročne vyhotoví 300 miliárd prevažne nelegálne kopírovaných strán z kníh, časopisov, notových záznamov atď. na použitie pre vnútornú potrebu inštitúcií na celom svete. Toto číslo pritom nezahŕňa pirátske rozmnoženiny, ktoré sa predávajú na trhu. Dnes už musí ísť o vyššie číslo.
Toto masové nelegálne rozmnožovanie kníh, novín, časopisov, notových záznamov atď. na použitie pre vnútornú potrebu inštitúcií má mnoho efektov:
Už pred desiatkami rokov sa v mnohých krajinách ukázalo, že predovšetkým pre vzdelávacie inštitúcie sú fotokópie kapitol z kníh a článkov z časopisov nepostrádateľnou učebnou pomôckou. Zastaviť takéto rozmnožovanie sa zdalo nemožné. Druhou alternatívou tak bolo uzavrieť s používateľmi dohody v prospech nositeľov práv, čím by sa pri zaplatení rozumnej odmeny povolilo určité rozmnožovanie. Vlády v iných krajinách zaviedli na riešenie tohto problému zákonné licencie.
Medzinárodná federácia organizácií rozmnožovacích práv spája dohromady všetky ORP, ako aj národné a medzinárodné asociácie nositeľov práv. Na stretnutí ORP v Oslo v roku 1984 vzniklo neoficiálne spoločenstvo s názvom Medzinárodné fórum pre organizácie rozmnožovacích práv [5]. V roku 1988 v Kodani sa IFRRO stalo oficiálnou federáciou, spôsobilou konať v záujme svojich zakladateľov pred rôznymi medzinárodnými organizáciami, ako sú napr. WIPO, UNESCO, Európske spoločenstvo a Rada Európy. V roku 1998 zriadil sekretariát IFRRO ústredie v Bruseli v Belgicku. IFRRO má tri základné ciele:
(1) na základe pochopenia, že ORP vznikajú zo spojeného úsilia autorov a vydavateľov, podnietiť ich vznik na celom svete;
(2) v záujme jeho členov napomáhať oficiálnym i neoficiálnym dohodám a vzťahom medzi nimi a
(3) zvýšiť povedomie verejnosti a inštitúcií o autorských právach a o úlohách ORP v presune práv a odmien medzi nositeľmi práv a používateľmi.
Národné ORP urobili veľký pokrok v zefektívňovaní prístupu používateľov k fotokopírovaniu a zároveň aj v poskytovaní primeraných odmien nositeľom práv. V roku 2003 vybrali odmeny vo výške približne 382 miliónov eur, čo je vyše osempercentný nárast oproti predchádzajúcemu roku. Vyberajúce organizácie [6] vznikli v 50 krajinách [7] a snaha o ich založenie existuje v mnohých ďalších.
Informačné a vzdelávacie programy IFRRO zvýšili povedomie a rešpekt k autorským právam u vlád, používateľov i nositeľov práv na celom svete. Napriek tomu však protizákonné rozmnožovanie, analógové i digitálne, v mnohých krajinách stále pretrváva.
IFRRO vytvoril regionálne pracovné skupiny a komisie na pomoc nositeľom práv pri zakladaní vyberajúcich spoločností v krajinách, v ktorých ešte vždy neexistujú [8]. Paul Greenwood a ja sme členmi Európskej pracovnej skupiny pre rozvoj IFRRO.
Nástup novších technológií ďalej posilňuje dôležitosť organizovaných a včasných odpovedí na potreby používateľov i nositeľov práv. Z tohto dôvodu úloha IFRRO, nárast počtu jeho členov a ich solidarita naďalej ostávajú nanajvýš dôležitými. Mnohé ORP dnes, okrem toho, že sa zaoberajú reprografiou, aktívne licencujú digitálne kopírovanie. Výzvy a príležitosti, ktoré predstavuje rapídny nárast digitálnych technológií, IFRRO neustále monitoruje a hodnotí.
ORP sú samozrejme iba jedným typom organizácií kolektívnej správy. V priebehu rokov sa autori samostatne alebo spoločne s výkonnými umelcami a/alebo vydavateľmi a výrobcami spájali, aby vytvorili vyberajúce spoločnosti. Takéto spoločnosti, ako napr. SOZA tu na Slovensku, sú najznámejšie v oblasti správy práv na predvádzanie hudobných diel.
V mojej vlastnej krajine, v Nórsku, máme momentálne sedem organizácií pre správu autorských práv. Úzko spolupracujú a dokonca majú spoločnú asociáciu pod názvom Clara s vlastnou webovou stránkou, obsahujúcou informácie o zúčtovaní za práva k autorsky chráneným dielam v Nórsku. Niektoré z týchto údajov sú v anglickom jazyku sprístupnené na www.clara.no [9]. ORP sa však predovšetkým zaoberajú dielami, ktoré sa objavujú v tlačenej podobe a bývajú fotokopírované alebo rozmnožované prostredníctvom tlačiarní a obrazoviek.
V podstate možno povedať, že kolektívna správa práv je prijateľným riešením vtedy, keď je individuálny výkon práv neuskutočniteľný alebo nemožný. Kolektívna správa často vstupuje do hry tam, kde ide o veľa diel a/alebo veľa používateľov. Vo väčšine krajín pracujú organizácie kolektívnej správy v súkromnom sektore a vlastnia a spravujú ich nositelia práv.
Bolo by dobré si všimnúť, že zatiaľ čo vyberajúce spoločnosti v zvukovej a audiovizuálnej oblasti vystupujú predovšetkým ako univerzálni sprostredkovatelia v bežnom komerčnom využití diel, ORP hrajú odlišnú úlohu:
V oblasti tlačových publikácií vydavatelia organizujú bežné použitie diel prostredníctvom vydavateľskej činnosti. Na druhej strane, ORP rokujú v záujme tvorcov a vydavateľov s tretími stranami, ktoré si z vlastnej iniciatívy dovoľujú neoprávnene rozmnožovať zverejnené diela predovšetkým na nekomerčné účely vo vnútri inštitúcií a na použitie pre potrebu inštitúcií.
Pristúpime teraz k aktivitám členov IFRRO. Ako už odznelo, ORP sa sformovali, aby riešili problém veľkého množstva neoprávnených kópií zhotovených tretími stranami fotokopírovaním alebo tlačou.
Tlačené diela sú zneužívané ilegálnym rozmnožovaním niekoľkými spôsobmi. Niekedy zisťujeme, že sa celé publikácie bez dovolenia rozmnožujú a predávajú na trhu. V týchto prípadoch hovoríme o pirátstve. Pirátstvo nikdy nemožno akceptovať a možno mu čeliť iba súdnou cestou.
Pozorujeme tiež, že sa fotokopírované kapitoly/články z tlačených publikácií využívajú na použitie pre vnútornú potrebu inštitúcií. V tomto kontexte hovoríme o reprografickom rozmnožovaní a reprografii. Pod ňou všeobecne rozumieme:
Podobné interné využitie, ale za použitia digitálnych prostriedkov, napr. sťahovanie a ukladanie diel na intranetoch a v digitálnych archívoch a prenos diel e-mailom v uzavretých systémoch atď., sa obvykle označuje za digitálne rozmnožovanie.
So zreteľom na takéto použitia potom vstupuje do hry kolektívna správa organizáciami rozmnožovacích práv (ORP). ORP sú v posledných desaťročiach jednou z najdôležitejších výhod autorov a vydavateľov. Prudký rozvoj ORP na celom svete v priebehu 80. a 90. rokov je skvelým príkladom sily kolektívnej akcie ako odozvy na výzvy technológií.
ORP majú vo väčšine krajín pôvod v spoločnom úsilí autorov a vydavateľov v reakcii na potrebu licencovania širokého prístupu k rozmnožovaniu svetových vedeckých a kultúrnych tlačených diel. ORP sú „vyberajúcimi spoločnosťami“, ktoré licencujú rozmnožovanie materiálu chráneného autorským právom všade tam, kde je nepraktické, aby nositelia práv konali individuálne. ORP čerpajú svoju autoritu zo zmlúv s domácimi nositeľmi práv priamo alebo s ich asociáciami a/alebo z legislatívy. ORP každoročne povolia stovkám tisícov používateľov rozmnožovať z miliónov titulov zverejnených na celom svete.
Licencie ORP spravidla udeľujú povolenie na rozmnožovanie časti publikácie v obmedzenom množstve na použitie pre vnútornú potrebu inštitucionalizovaných používateľov. Za účelom medzinárodného vyberania odmien a poskytovania súhlasov uzatvárajú navzájom ORP dvojstranné dohody. Dvojstranné dohody zabezpečujú výmenu privolení na licencovanie repertoáru diel príslušných krajín. Taktiež umožňujú previesť odmeny späť k nositeľom práv prostredníctvom ich domácich ORP. Tieto dohody sú založené na princípe národného zaobchádzania, ktorý je zakotvený v medzinárodných autorskoprávnych dohovoroch.
ORP pracujú v diametrálne odlišných právnych režimoch, ktoré ovplyvňujú ich činnosť. Rozoznávame tri hlavné typy režimov:
Vo väčšine krajín povoľuje zákon určité bezplatné rozmnožovanie na „spravodlivé použitie“ alebo na „osobné a súkromné použitie“ [13] .V Nórsku dovoľuje zákon určité bezplatné rozmnožovanie na použitie v kruhu rodiny a priateľov. Keď rokujeme s používateľmi o licenčných zmluvách, rokujeme aj o tom, koľko z množstva fotokópií chránených diel máme posudzovať ako množstvo povolené zákonom, za ktoré netreba platiť - obvykle to býva medzi 2,5% a 7,5% počtu kópií.
Hlavnou myšlienkou výnimiek z rozmnožovacieho práva na súkromné použitie je, aby osoby, ktoré si potrebujú vyhotoviť kópie na vlastné súkromné štúdium alebo výskum alebo na použitie v súkromnej oblasti (rodina a priatelia), nemuseli vynakladať časovo náročné úsilie na vystopovanie nositeľov práv, aby si vyžiadali ich povolenie.
Možnosť vyhotovovania kópií podľa klauzúl o „súkromnom použití“ a „spravodlivom použití“ sa však zužuje, ak môžu nositelia práv prostredníctvom organizácií kolektívnej správy ponúknuť za rozumnú cenu jednoduché a praktické paušálne licencie.
Zákony vo všeobecnosti obsahujú výnimky dovoľujúce vyhotovovať knihovníkom rozmnoženiny na zachovanie alebo iné knižničné účely.
S ohľadom na smernicu EÚ o informačnej spoločnosti však nórska vláda v súčasnosti pripravuje legislatívu, ktorá by nositeľom práv zabezpečila spravodlivú náhradu za isté bezplatné použitia povolené právom.
ORP majú v závislostí od domácich tradícií a legislatív v jednotlivých krajinách rôznu štruktúru. Univerzálnym faktorom však býva, že tvorcovia a vydavatelia spoločne organizácie vlastnia a zúčastňujú sa na ich správe. Mnohé organizácie majú zmluvy s jednotlivými nositeľmi práv, ktorí sú považovaní za členov. Nie je to prípad severských krajín [14], kde sú členmi asociácie nositeľov práv. Moja vlastná organizácia, Kopinor, uznáva za členov iba asociácie.
Hlavné portfólio práv spoločnosti Kopinor tvorí jeho 21 členských asociácií a rozširujú ho dvojstranné dohody s organizáciami v iných krajinách. Mandáty od nositeľov práv získavame štatútmi členských asociácií. Akonáhle sa stanete členom povedzme organizácie spisovateľov, dovoľujete jej spravovať vaše reprografické práva. Článok zo štatútu asociácie by mohol znieť takto:
|
„Povinnosťou asociácie je rokovať a uzatvárať s používateľmi zmluvy o fotokopírovaní alebo podobnom rozmnožovaní (napr. digitálnom rozmnožovaní) publikovaných diel svojich členov na nevýhradnej báze. Asociácia je oprávnená presúvať právo rokovať a uzatvárať zmluvy na organizáciu kolektívnej správy.“ |
Naše členské asociácie vydavateľov možno rozdeliť do nasledovných kategórií:
Na strane tvorcov máme asociácie, ktoré zastupujú:
Kompletný zoznam asociácií nájdete v prílohe č. 1.
V zložení výboru riaditeľov spoločnosti Kopinor majú zastúpenie všetky zainteresované strany a ich asociácie. Valné zhromaždenie volí každoročne osem členov rady podľa nasledovného vzoru:
Ako už odznelo, severské krajiny ťažia zo zákonom zavedeného systému rozšírenej kolektívnej licencie. Asociácie nositeľov práv dostávajú zo zákona právomoc zastupovať v ich konkrétnej sfére pôsobnosti záujmy nositeľov práv a vyberať odmeny pre nositeľov práv, ktorí nie sú členmi asociácií - či už ide o nečlenov domácich alebo zahraničných.
Naše zmluvy (licencie) s používateľmi spravidla dovoľujú používateľovi rozmnožovať všetok publikovaný materiál, nórske, ako aj zahraničné diela, z titulu udeleného mandátu i zo zákona.
Ako som už spomenul, mandáty od individuálnych nositeľov práv získavame prostredníctvom členských asociácií a dvojstranných dohôd s inými organizáciami rozmnožovacích práv, a rozšírená kolektívna licencia, zavedená zákonom, nám dovoľuje vyberať odmeny aj pre tých nositeľov práv, ktorí nám na zastúpenie neudelili mandát.
Dohody umožňujú používateľovi (škole, univerzite, ministerstvu, súkromnej firme, cirkvi atď.) rozmnožovať v určitých medziach:
O odmene sa rokuje s požívateľom pričom platí, že:
Dôležitým aspektom činnosti organizácie rozmnožovacích práv sú prieskumy rozmnožovania, ktoré sa vykonávajú v priestoroch používateľov. Používajú sa rôzne metódy v závislosti od spôsobu, ktorým zamýšľame vyzbierané odmeny rozúčtovať. Členovia IFRRO v súčasnosti používajú tieto dve hlavné metódy rozúčtovania [15]:
V Nórsku vypracovávame štatistické prieskumy poslednej kategórie vo všetkých spoločenských sektoroch v štvor- až päťročných intervaloch. Poskytujú údaje užitočné pre výbery aj pre rozúčtovávanie a platia a kontrolujú ich obvykle spoločne používatelia a nositelia práv.
Naši nositelia práv už dávno zistili, že snaha o zhromaždenie reprezentatívnych údajov o tom, ktoré diela a publikácie sa rozmnožujú, by vyžadovala veľmi nákladné prieskumy, a že by takéto prieskumy používateľov priveľmi zaťažili, čím by sa riskovali chybné výsledky. Preto sa rozhodli zisťovať iba to, aký typ diel a publikácií sa rozmnožuje, a rozdeľovať odmeny kolektívne prostredníctvom príslušných asociácií.
Na strane autorov existovalo jednoznačné želanie rozdeľovať peniaze formou grantov. Očakávalo sa, že individuálne rozúčtovávanie by bolo nielen veľmi nákladné, ale taktiež by sa skončilo vyplácaním veľmi malých súm veľkému množstvu osôb. Zdalo sa, že rozúčtovávanie podstatnejších súm individuálnym nositeľom práv vo forme grantov by prirodzene podporilo tvorbu nových diel. Niektoré fondy sa taktiež využívajú na kolektívne účely, napríklad na semináre, vydávanie časopisov atď.
Čo sa týka vydavateľov, tým sa odmeny rozdeľujú na základe predaja jednotlivých typov publikácií. Niektoré vybrané odmeny sa tiež používajú na kolektívne účely v prospech celej skupiny nositeľov práv. Nórska vydavateľská asociácia napríklad použila časť peňazí na financovanie domácich knižných veľtrhov.
Naše prieskumy pracujú s 15 kategóriami prameňov materiálov (napr. s knihami, časopismi, notovými záznamami, novinami) a s 15 kategóriami druhov materiálov (napr. s textom, ilustráciami, hudobnými záznamami, fotografiami) [17].
Okrem toho robíme prieskumy o trvalom bydlisku autorov a krajinách pôvodu vydania. Približne 20% toho, čo rozdeľujeme, posielame na základe dvojstranných dohôd do zahraničia. Hlavnými prijímateľmi zahraničného podielu sú USA, Veľká Británia, Nemecko a Švédsko.
Na základe informácií z prieskumov rokujú členské asociácie o rozdeľovaní odmien. Z domáceho rozúčtovania spoločného výberu v roku 2003 [18] vzišli nasledovné sumy:
|
€ |
|
|
Autori nebeletristickej literatúry |
4,3 miliónov |
Tieto finančné prostriedky majú závažný efekt v malej krajine, ako je Nórsko so 4,5 miliónmi obyvateľov. Kopinor zohráva významnú úlohu v oblasti kultúry preto, že autorom a vydavateľom zabezpečuje odmeny za fotokopírovanie ich diel. Treba však zdôrazniť, že peniaze, ktoré rozdeľujeme, iba sčasti kompenzujú straty nositeľov práv pre reprografické rozmnožovanie.
Poskytnutím prehľadu medzinárodnej situácie a niekoľkých praktických príkladov z mojej krajiny som vám dúfam zabezpečil dostatočné podklady k diskusii o hlavnej téme môjho vystúpenia: o význame zastupovania a poverenia udeleného nositeľmi práv organizácii rozmnožovacích práv (ORP) [19] v oblasti reprografie.
V mnohých krajinách sami tvorcovia a vydavatelia zaviedli mechanizmy na vysporiadanie sa s reprografiou. Na Slovensku je situácia mierne odlišná. Tu vytvoril zákonodarca predovšetkým ako súčasť procesu začleňovania sa do EÚ systém odmeňovania nositeľov práv za zákonom povolené rozmnožovanie ich diel.
V prvom rade, ako tomu osobne rozumiem, si váš zákonodarca, zdá sa, želá využívať všetky výnimky z rozmnožovacieho práva, na základe čoho zaviedol určité práva na odmenu/náhradu odmeny. Štát naviac rozhodol, že LITA ako vyberajúca spoločnosť by mohla byť schválená za vyberajúci orgán.
Usporiadanie na Slovensku možno opísať ako systém, v ktorom štát najskôr vyvlastní určité práva, a potom zavedie určité zákonné ustanovenia, pomocou ktorých môže vyberajúci orgán nútene vyberať náhradu za to, čo bolo vyvlastnené.
LITA ako vyberajúca spoločnosť v oblasti reprografie potrebuje predovšetkým schválenie štátu a taktiež určitý stupeň legitímnosti medzi nositeľmi práv, aby mohla vykonávať svoju úlohu.
Zákonodarca podľa môjho názoru spoločnosti LITA jej úlohu vôbec neuľahčil. Obmedzenie ekonomických práv a systém náhrad odmien, opísaný v §24 Autorského zákona z roku 2003, rovnako ako obmedzenia v ďalších paragrafoch, ma nútia položiť niekoľko otázok:
Podľa odseku (2) §24 môže fyzická osoba alebo právnická osoba vyhotoviť rozmnoženinu autorskoprávne chráneného diela a túto rozmnoženinu verejne rozširovať predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva, ak je zabezpečené, aby nositeľ práv obdržal náhradu podľa odseku (6) §24, a ak ďalej nejde o celé literárne dielo alebo jeho podstatnú časť.
Zákon však nehovorí nič o tom, koľko je podstatná časť literárneho diela. Moja otázka znie: koľko je podstatná časť? Podľa môjho názoru je viac ako 5% knihy podstatná časť.
§38 ďalej hovorí, že rozmnožovanie povolené zákonom nesmie byť v rozpore s bežným využitím diela a nesmie neodôvodnene zasahovať do právom chránených záujmov autora. Toto je jazyk medzinárodných dohovorov a ako taký by sa nemal používať v zákonoch jednotlivých štátov. Zákon by mal radšej vysvetľovať, ako tieto pravidlá aplikovať v praxi. Povolenie predávať rozmnoženiny sa do rozporu s týmito normami dostane veľmi ľahko.
Hlavný problém, ako ho vidím ja, spočíva v tom, že podstatnú časť rozmnožovania zverejnených diel na Slovensku, čo je aj prípad mnohých iných krajín, nepokrývajú obmedzenia a ani zákonom ustanovený systém náhrad. Zákon menovite nedovoľuje rozmnožovanie notových záznamov, ale spevníky vyňaté nie sú. Som presvedčený, že používatelia v celej krajine hudbu rozmnožovať neprestanú, a je jedno, čo hovorí zákon.
Hrubý odhad z mojej strany naznačuje, že len 10 až 15% rozmnožovania, ktoré sa dnes na Slovensku deje, bude kompenzovaných použitím systému náhrad odmien v zákone.
Ak je tento predpoklad správny, potom musia slovenskí nositelia práv odpovedať na dôležitú otázku:
Čo budeme robiť s 85 až 90% rozmnožovania, ktoré je za hranicou povolenou zákonom?
Skúsenosť väčšiny krajín je, že takéto rozmnožovanie nemožno zastaviť a jedinou alternatívou je licencovať ho. Možnosti sú súdna žaloba - nákladná a pravdepodobne márna - alebo licencovanie.
A ak máte licencovať používateľov, musíte mať na to oprávnenie. Potrebujete mandát od slovenských nositeľov práv!
Je pozoruhodné, že dokonca VG WORT v Nemecku, ktorý vyberá v oblasti reprografie iba zo zákona, získal reprografické mandáty od 300 000 autorov a viac ako 7 000 vydavateľov. Mandáty vyberajúcemu orgánu jednoznačne poskytujú kredit a legitimitu.
Ako som už spomenul, hlavnou úlohou IFRRO je umožniť presun práv a odmien cez hranice. Toto sa dosahuje prostredníctvom dvojstranných zmlúv medzi organizáciami rozmnožovacích práv.
To znamená, že ak majú mnohé organizácie rozmnožovacích práv v iných krajinách efektívne vyberať za rozmnožovanie slovenských diel a licencovať také rozmnožovanie v týchto krajinách, potrebujú mandáty od slovenských nositeľov práv! Samozrejme, že organizácie rozmnožovacích práv v krajinách, ktoré pracujú na báze zákonných licencií, a preto nepotrebujú mandáty, môžu uzatvárať zmluvy so slovenskými vyberajúcimi orgánmi len na výmeny odmien. Predpokladám však, že by slovenskí nositelia práv chceli, aby ich záujmy zastupovali organizácie rozmnožovacích práv na celom svete!
A takisto, ak máte na Slovensku licencovať na základe mandátov, potom budete samozrejme potrebovať mandáty zo zahraničia. Budete sa preto musieť dostať do situácie, na základe ktorej by ste si mohli vymieňať repertoár diel s inými.
Ďalší problém, ktorému sa chcem venovať, je úloha vydavateľov v oblasti reprografie. Upozornili ma na to, že slovenský zákon hovorí, že náhrada odmeny sa platí autorom a vydavatelia sa menovite neuvádzajú.
Pokiaľ si spomínam, nezmieňuje sa o vydavateľoch v súvislosti s reprografiou ani nemecký autorský zákon, ale vydavatelia majú aj tak podiel na primeranej odmene, vybranej spoločnosťou VG WORT.
Ďalej si dovolím spomenúť, že sa vydavatelia menovite neobjavujú v súvislosti s reprografiou ani v autorských zákonoch severských krajín. Aj tak sa plne zapájajú do organizácií rozmnožovacích práv.
LITA si k vydavateľom osvojila veľmi pragmatický prístup a zabezpečila, aby im bolo dovolené podieľať sa na odmenách z reprografie na dobrovoľnej báze.
Samozrejme, že vydavatelia niekedy na základe zmluvy vlastnia autorské práva. Omnoho dôležitejší je však fakt, že vydavatelia investujú do výroby kníh a časopisov a ich marketingu, a trpia finančnými stratami, ak sa ich publikácie rozmnožujú. Majú preto právo na podiel z odmeny.
V mojej vlastne krajine, v Nórsku, máme súdne rozhodnutie, ktoré hovorí, že vydavatelia majú právo na podiel, ale nikdy nie vyšší ako 50%.
Akonáhle sa zavedie licencovanie na základe mandátov, stáva sa úloha vydavateľov ešte jednoznačnejšou. Autor uzatvára s vydavateľom zmluvu o vydaní rukopisu. Vydavateľ obvykle dostane výhradné právo publikovať dielo v knižnej forme.
Ak by autor na vlastnú päsť dovolil organizácii rozmnožovacích práv licencovať fotokopírovanie tejto istej knihy, bol by to nelojálny čin, lebo fotokopírovanie ovplyvňuje predaj knihy. Jediným spravodlivým riešením je v tejto situácii zabezpečiť súhlas autora i vydavateľa. Ak by autor konal na vlastnú päsť, vydavateľ by mohol namietať, že ide o nespravodlivú konkurenciu.
Prakticky vo všetkých 50 krajinách, v ktorých sa dnes reprografia spravuje kolektívne, sa vydavatelia podieľajú na správe vyberajúceho orgánu, zúčastňujú sa určovania licenčných podmienok a dostávajú podiel z odmien.
Účasť tvorcov i vydavateľov v organizácii rozmnožovacích práv je taktiež podmienkou plného členstva v IFRRO. Okrem toho mnohé ORP uzavrú so slovenským vyberajúcim orgánom dvojstranné zmluvy iba vtedy, ak bude táto podmienka splnená.
Ako cudzinec by som nemal navrhovať, aké kroky by ste mali na Slovensku podniknúť. Vykonal som však niekoľko pozorovaní, o ktoré sa s vami podelím:
LITA je dnes autorskou spoločnosťou. Vydavatelia, pokiaľ viem, nie sú z rozumných historických dôvodov jej členmi, ani sa nepodieľajú na jej správe. LITA rozšírila pole svojej pôsobnosti a zastupuje teraz aj výtvarných umelcov. Očakávam, že jedna nová úloha bude spočívať v rokovaní s vydavateľmi o podmienkach použitia umeleckých diel, ktoré budú publikované v knihách, časopisoch atď.
Na základe toho neviem, či je začlenenie vydavateľov do spoločnosti LITA vhodnou voľbou.
Ak nie je, možno si predstaviť, že LITA a vydavatelia napríklad spolu so spoločnosťou SOZA založia nový orgán s cieľom licencovať reprografiu. Zatiaľ čo LITA bude zaujatá obrovskou úlohou vyberania odmien podľa §24 Autorského zákona, nový orgán by sa mohol podujať na licencovanie na základe mandátov vrátane nových digitálnych použití, ktoré nie sú pokryté výnimkami v zákone.
Som si istý, že existujú aj iné možnosti, úprimne však dúfam, že som poskytol aspoň malý príspevok k plodnej debate.
Na záver mi dovoľte povedať zopár slov o digitálnej výzve. Nové digitálne technológie, ako ich vnímam, otvárajú možnosti na neautorizované použitie v masovom meradle a pre kolektívnu správu práv predstavujú veľkú výzvu.
Nové technológie s digitálnymi kopírkami v systémoch, elektronickým ukladaním v databázach a prenosom diel prostredníctvom stále sa rozmáhajúcej informačnej infraštruktúry predstavujú obrovské výzvy. Nezvratný dopad Internetu na autorské práva je veľkou starosťou vlád, zákonodarcov a nositeľov práv na celom svete a na mnohých fórach sa o ňom veľa debatuje.
Radšej, než hovoriť o elektronickom publikovaní, world wide webe a multimédiách, by som k digitálnej technológii pristúpil z pohľadu reprografie. Podľa môjho názoru je táto perspektíva nanajvýš relevantná, pretože sa z fotokopírovania stáva digitálne rozmnožovanie.
Tradičné fotokopírovacie prístroje teraz nahrádzajú digitálne kopírky, ktoré dokážu skenovať, ukladať a prenášať autorsky chránené diela v digitálnej forme. Majú množstvo pôsobivých vlastností, možno ich integrovať do systémov a rozširovať ich tak, aby umožnili bežné počítačové skenovanie a tlač. Tiež by sme si mali všimnúť ich schopnosť zvyšovať kvalitu, čím vlastne zlepšujú úroveň mnohých originálov. Pomocou digitálnej technológie sa opravujú okraje vyblednutého textu a obrázkov. Kópia môže byť kvalitnejšia než originál.
Existujú aj menšie tlačiarne/kopírky so schopnosťou zaznamenávania informácií a s komunikačnými rozhraniami, ktoré sú vhodné pre jednotlivcov. Sú vynikajúce na digitálne ukladanie dát a na digitálne alebo papierové duplikovanie autorsky chránených diel z papierových originálov na vnútorné použitie v rámci organizácií, podnikov a inštitúcií.
Existuje rastúca potreba paušálneho licencovania digitálneho kopírovania. Pod „paušálnym licencovaním digitálneho kopírovania“ rozumieme dohody s používateľmi, ktoré za poplatok vopred udeľujú povolenie na vyhotovovanie kópií malých častí publikácií na nekomerčné, vnútorné použitie, napríklad na intranete spoločností alebo v ich digitálnych archívoch. Predpokladáme, že takéto zmluvy budú mať mnoho spoločného s našimi súčasnými reprografickými licenciami, ale budeme musieť nájsť nové spôsoby, ktorými by sme definovali použitie a platbu zaň. Kopinor predpokladá, že už čoskoro začne licencovať digitálne použitie.
Súkromné podniky, vládne orgány a vzdelávacie inštitúcie sa na Kopinor často obracajú vo veci digitálneho použitia. Vo všetkých oblastiach vidia ľudia nové možnosti na výmenu informácií a učenie sa v používaní intranetu, e-mailu atď. Digitálne archívy značne zjednodušujú získavanie informácií. Ak vezmeme do úvahy fakt, že je Nórsko medzinárodne na prednej pozícii vo využívaní digitálnych technológií, môžeme súdiť, že sme dosiaľ videli iba špičku ľadovca. Predpokladáme, že mnohí používatelia ešte i dnes digitálne rozmnožujú autorsky chránené diela bez toho, aby si vôbec uvedomovali právne aspekty. Taktiež vidíme, že sa napríklad žiaci a študenti zapájajú do tvorby multimediálnych projektov, pričom používajú pre-existentný text, ilustrácie, fotografie, hudobné záznamy, ako aj audiovizuálne diela. Bude preto potrebná spolupráca Kopinoru s inými organizáciami kolektívnej správy, aby bolo možné nájsť jednoduché riešenia, ktoré by zodpovedali potrebám používateľov. [20]
Autori a vydavatelia v mnohých krajinách vyhlásili, že sú okrádaní použitím fotokopírovacích prístrojov. Neautorizované kopírovanie podomieľa podstatu ich dôležitej úlohy šírenia informácií, vedomostí a iných kultúrnych vyjadrení. Pri rozvoji technológií, ktorý som práve opísal, môžeme jedine očakávať, že sa nezákonné využívanie dramaticky zväčší zároveň so zvýšeným používaním digitálnych kopírok, vysokorýchlostných tlačiarní, e-mailu, intranetu, extranetu, digitálnych archívov atď.
V istých sférach existuje obrovský optimizmus v súvislosti s objavením technického riešenia neautorizovaných digitálnych použití. Podľa môjho názoru bude trvať ešte veľmi dlho, kým vyvinieme fungujúci digitálny systém ochrany a systém digitálnej správy práv (DRM [21]). Väčšina diel bude v blízkej budúcnosti používateľom dostupná v tlačenej i digitálnej forme (na Internete) a ich využívanie používateľmi nie je možné zastaviť. Záver musí byť taký istý ako v reprografii: ak ich nemôžeš zastaviť, musíš ich licencovať.
V Nórsku sme sa v uplynulých rokoch naučili predovšetkým dve dôležité veci:
V prvom rade: Voľný tok informácií si nesmieme zamieňať s tokom voľných (bezplatných) informácií. Knihy, časopisy, noviny atď. stoja peniaze a to isté treba uplatňovať aj na právo rozmnožovania z takých publikácií!
V druhom rade: Spoločenstvo tých, ktorých sa autorské právo týka, musí držať spolu, ak má zastaviť otvorené kradnutie a nespravodlivé zneužívanie prostredníctvom novej technológie!
Som presvedčený, že nositelia práv, vlády a zákonodarcovia musia brať neautorizované fotokopírovanie a digitálne rozmnožovanie autorsky chránených diel vážne. Inak riskujú kultúrnu spúšť, ak dovolia nezákonné rozmnožovanie a šírenie v momente, keď do hry plne vstúpi digitálna technológia. Jedinou možnosťou je tu podľa môjho názoru zavedenie vynikajúco fungujúceho systému kolektívnej správy práv.
Pre spisovateľov a iných tvorcov a rovnako aj pre vydavateľov je teraz skutočnou a okamžitou výzvou návrh systému licencovania a vyberania odmien za reprografiu a určité digitálne použitia. To je výzvou na spojenie síl všetkých kategórií tvorcov a vydavateľov. Čísla z Nórska, ktoré som vám poskytol, by mali ukázať, že nositelia práv môžu profitovať, ak začnú konať čo najskôr.
Ďalším zdrojom inšpirácie by vám v tomto boji malo byť poznanie, že produktívni spisovatelia, skladatelia, umelci a iní tvorcovia a efektívna vydavateľská oblasť sú životne dôležitými faktormi identity a prosperity každého národa. Vieme tiež, že nedostatok autorskoprávnej ochrany podlamuje a vyčerpáva základňu pre efektívnu tvorbu a šírenie diel. Účinná kolektívna správa práv je na druhej strane nezanedbateľný spôsob na získanie tejto dôležitej ochrany. Fungujúca organizácia rozmnožovacích práv tiež môže byť dôležitým nástrojom v boji proti pirátstvu.
O budúcnosti autorských práv ako medzinárodného systému sa v súčasnosti kladú mnohé otázky. Samozrejme, že sa o nej nerozhodne v žiadnej krajine jednotlivo. Sme presvedčení, že ak majú autorské práva pretrvať, je medzinárodná spolupráca nevyhnutná. Vyzývame vás preto:
Snažte sa položiť pevné základy kolektívnej správy práv tým, že vytvoríte účinné licenčné systémy. Pamätajte, že kolektívna správa analógových a digitálnych práv
[1] Pozn. prekl.: Pôvodné znenie je „Reproduction Rights Organisation (RRO)“. RRO je v anglickom žargóne dobre zavedený pojem a je ťažké ho výstižne preložiť. V slovenčine budeme používať označenie organizácia rozmnožovacích práv a skratku ORP.
[2] Pozn. prekl.: Autor používa slovo „remuneration“, ktoré v závislosti od kontextu znamená odmena alebo náhrada odmeny. Pre lepšiu prehľadnosť budeme tento pojem väčšinou prekladať ako odmena.
[3] Pozn. prekl.: International Federation of Reproduction Rights Organisations
[4] Pozn. prekl.: World Intellectual Property Organization (WIPO)
[5] Pozn. prekl.: International Forum for Reproduction Rights Organisations
[6] Pozn. prekl.: Výraz „collecting society“ prekladáme ako vyberajúca spoločnosť, pričom spravidla označuje spoločnosť kolektívnej správy práv, ktorej činnosť sa neobmedzuje len výber odmien.
[7] Pozn. aut.: ORP boli za účelom vyberania za reprografiu založené v 50 krajinách: v Argentíne, Austrálii, Belgicku, Brazílii, Českej republike, Čile, Dánsku, Fínsku, Francúzsku, na Filipínach, v Ghane, Grécku, Holandsku, Hongkongu, Maďarsku, na Islande, v Indii, Írsku, na Jamajke, v Japonsku, J.A.R., Kanade, Keni, Kolumbii, Litve, Maďarsku, Malawi, na Malte, v Mexiku, Mozambiku, Nemecku, Nigérii, na Novom Zélande, v Nórsku, Poľsku, Rakúsku, Rumunsku, Rusku, Singapure, na Slovensku, v Slovinsku, Španielsku, Švajčiarsku, Švédsku, Taliansku, Togo, Trinidade a Tobagu, USA, Uruguaji, Veľkej Británii a Zimbabwe.
[8] Pozn. aut.: Pracovné skupiny momentálne pôsobia v týchto oblastiach:
- Ázia/Pacifik
- Afrika a Stredný východ
- Európa (a Spoločenstvo nezávislých štátov)
- Latinská Amerika a Karibik
[9] Pozn. aut.: TONO (1928) spravuje práva nórskych a zahraničných skladateľov, textárov a hudobných vydavateľov a uzatvára dohody o práve na predvádzanie a nahrávanie hudby a textov.
KOPINOR (1980) spravuje práva nórskych a zahraničných autorov a vydavateľov a uzatvára dohody o reprografickom rozmnožovaní a podobnom duplikovaní vo všetkých spoločenských sektoroch.
FONO (1980) spravuje práva nórskych výrobcov záznamov a v záujme svojich členov uzatvára dohody o použití fonografických práv.
NORWACO (1983) spravuje práva nórskych nositeľov práv pracujúcich s audiovizuálnymi médiami a uzatvára dohody okrem iného o retransmisii v káblových sieťach a o nahrávkach používaných na vzdelávacie účely. Zo zákona majú tieto dohody zaväzujúci efekt i na zahraničných nositeľov práv.
GRAMO (1989) vyberá a rozdeľuje odmeny výkonným umelcom a výrobcom za vysielanie a verejné predvádzanie ich zvukových nahrávok.
BONO (1992) spravuje práva nórskych a zahraničných výtvarných umelcov a uzatvára dohody o použití výtvarného umenia.
LINO (1996) spravuje práva nórskych spisovateľov všetkých žánrov a uzatvára dohody o použití ich textov, predovšetkým však o ich digitálnom použití.
[10] Pozn. prekl.: Termín „voluntary licensing“ prekladáme ako dobrovoľné licencovanie, pri ktorom na rozdiel od zákonnej licencie sa autor môže rozhodnúť či udelí svoj súhlas na použitie svojho diela alebo nie.
[11] Pozn. prekl.: Autor používa slovo „statutory“, v slovenčine ho možno preložiť ako „zákonný“ v užšom slova zmysle.
[12] Pozn. prekl.: „statutory“, zákonný v užšom slova zmysle
[13] Pozn. aut.: Takéto výnimky však musia byť v zhode s „trojkrokovým testom“, ktorý je zakotvený v medzinárodných dohovoroch, pozri článok 9(2) Bernského dohovoru, spravovaného WIPO
[14] Pozn. aut.: Výraz „severské krajiny“ zahŕňa Dánsko, Fínsko, Island, Švédsko a Nórsko
[15] Pozn. prekl.: Autor používa pre tieto dve metódy v žargóne zavedené termíny „title-specific“ a „non-title specific“
[16] Pozn. aut.: Podrobný popis tejto metódy v anglickom jazyku možno nájsť na http://www.ifrro.org/papers/distrib.html
[17] Pozn. aut.: Podrobný popis tejto metódy v anglickom jazyku možno nájsť na http://www.kopinor.no/english/remun.html
[18] Pozn. aut.: Kurz: 1 € = 8,42 NOK
[19] Pozn. prekl.: Pôvodné znenie je RRO – Reproduction Rights Organisation. RRO je v anglickom žargóne dobre zavedený pojem a je ťažké ho výstižne preložiť. V slovenčine budeme používať označenie organizácia rozmnožovacích práv a skratku ORP.
[20] Pozn. aut.: Ako som spomenul, nórske organizácie kolektívnej správy už spolupracujú v oblasti informácií (pozri www.clara.co)
[21] Pozn. prekl.: Digital Rights Management- digitálna správa práv
Príloha 1